Nevidené zviera (?)

Autor: Andrea Klimková | 4.1.2014 o 7:32 | (upravené 4.1.2014 o 11:42) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  490x

Štatistické a ekonomické ukazovatele z prvých rokov tretieho milénia ponúkajú smutné fakty:  vo svete, v ktorom je nás sedem miliárd je každú hodinu zabitých viac než 11 miliónov tzv. hospodárskych zvierat. Idylické predstavy o tom, že žijú spokojný život a sú humánne zabité je iluzórna v predstavách ľudí. Je to bežná prax, to musíme s poľutovaním konštatovať. Musíme prihliadnuť aj k ďalšiemu momentu a tým je nadprodukcia a naša neuveriteľná schopnosť plytvať, hoci veľká časť sveta hladuje, resp. umiera od hladu. Ďalších 11 tisíc zvierat každú hodinu umiera v pokusných laboratóriách potom, čo si prešli naozajstným peklom, často len pre zopakovanie animálnych pokusov, ktoré už boli vykonané mnohokrát pri  testovaní motorových olejov, žieravín, riedidiel, farbív a iných chemických látok. Ďalšie tisíce zvierat umierajú každú hodinu pre luxusnú kožušinu, kabelky, pižmo do parfumov, pre zábavu.

Nevidené zviera - metafora a(lebo) realita?

Zvieratá v našich životoch, najmä tie, ktoré sú využívané vo výskume, alebo ako tovar, surovina sú jednoducho nevidené, ak vôbec vnímané sú. Sú to práve hospodárske a laboratórne zvieratá - nevidené, ktoré zomierajú pre náš úžitok denne a ktorých využívanie a utrpenie má nepredstaviteľné rozmery. V mnohých prípadoch im nevieme - nedokážeme zabezpečiť dôstojný život, ale oveľa väčším morálnym problémom je, že mnoho z nich stráda nepretržite, trpí, podstupuje bolesť, anxietu, depresie, stres. Diskusie o tomto zaobchádzaní sú považované za kontroverzné témy, často sú radšej prehliadané, alebo dokonca tabuizované.  Preto sú nevidené, zatiahli sme za nimi oponu a jednoducho sme rezignovali na súčasný status quo.

Prečo zvieratám, ktoré využívame pre naše ľudské potreby dávam adjektívum nevidené? Pretože, ich vynechávame, niekedy  nevedome, niekedy zámerne, inokedy z ľahostajnosti z našich hodnotových rámcov, prípadne im udeľujeme status veci, predmetu, inštrumentu. To že o nich nevieme, či nechceme vedieť, sa podpisuje pod akceptované a často nemo odsúhlasené normy a pravidlá. Tieto potom formujú orientáciu v praktických vzťahoch, plnia funkciu návodov na konanie a v neposlednom rade, tvoria hranice poňatia zvierat ako inštrumentálnej hodnoty a veci, objektu, tovaru, suroviny s ktorým/ktorou môžeme nakladať podľa ľubovôle. Náš konzum však narastá a miera utrpenia mimoľudských bytostí úmerne k tomu.

Súčasný vzťah človek - zviera z pohľadu človeka je charakterizovaný ako kontraktačno-utilitaristický. Človek poskytuje zvieratám starostlivosť, ochranu a pritom ich využíva pre svoje záujmy. Toto východisko vníma utrpenie zvierat v dvojitej optike, po prvé: ako nevyhnutné; po druhé: ako zbytočné. Nie je nevyhnutné donekonečna opakovať všeobecne známe deklarované tézy o práve na život, o úcte k životu, pretože ako sa zdá tak, ako sú používané, majú status protirečení, sú nejednoznačné, situačne strácajú svoju platnosť, sú zavádzajúce a neriešia situáciu využívania zvierat. V konečnom dôsledku potvrdzujú, že človek je predurčený a nastavený k tomu, aby myslel, rozhodoval sa a konal antropocentricky. Pointou celého je však skutočnosť, že nemožno prehliadať súčasný stav a nemo súhlasiť s neutralitou vedeckého výskumu, podmienkami chovov hospodárskych zvierat a ich krutých transportov, nezohľadňujúc emócie, prežívanie a preferencie využívaných zvierat.

Je dôležité vstúpiť do diskurzu, Kriticky prehodnotiť stanoviská, kultivovať a vylepšovať právne normy záväzné pre veterinárov, vedcov, potravinársky a zábavný priemysel, ale zároveň popri inštitucionalizácii noriem a regulatívov, vytvoriť zodpovednostné mechanizmy v spoločnosti a permanentne informovať, kultivovať hodnoty a morálne vedomie, ekologickú gramotnosť konzumentov cez osvetu a mravnú a ekologickú výchovu.

Tým všetkým môžeme, ba musíme, vytvárať mosty medzi vedou a praxou, prírodou a človekom. Prečo? Zdôvodnenie je jednoduché. Tisícky rokov sa ľudské bytosti považovali za súčasť prírody, za súčasť širšieho spoločenstva prírody a vzťahy človeka k prírode, k zvieratám, k iným prírodným fenoménom boli aktívne - videné, tzn. vyjadrujúce zmysel, hodnotu, uznanie. Ako teda mohlo dôjsť k tomu, že ľudia  pretrhávajú svoju pradávnu spolupatričnosť so svetom prírody a že spôsoby videnia a interperetácie sa menia, sú nahrádzané konzumom, vzdiaľovaním sa od seba samých, a naše životy  a životný štýl rámcujú budovy, automobily, asfaltové cesty, plastové kontajnery a plastové obaly všetkého, monitory a virtuálna komunikácia,  zatiaľ čo -  ako píše David Abram (2013)[1] - organické bytosti - vrany, veveričky, stromy, divoké trávy, bzučiaci hmyz, korytá riek a  potokov, oblaky a dážď sú prehliadanými súcnami, ustupujú do periférie a strácajú sa z našich kontaktov. Dovolím si doplniť myšlienku, kedže ich nevidíme, zároveň zabúdame, že na naše zmysly pôsobia prebúdzajúco, uzdravujúco, zmysluplne.

Pred viac ako štyrmi desaťročiami, tlak verejnej mienky ako reakcia na vedecký výskum na chov zvierat v potravinárskom priemysle a vo výskume, keď priekopníci moderného environmentálneho hnutia, etiky zvierat hľadali alternatívy tradičnej sociálnej paradigmy pri príprave právnych a morálnych noriem pre vedcov a aby otázky životnej pohody zvierat začali aj vyspelé demokracie vážne akceptovať a uznali ich za dôležitú oblasť špeciálno-vedného výskumu. V morálnych úvahách o využívaní zvierat dnes stále nachádzame mnoho protirečení. Mnohí argumentujú v podobných perspektívach: „uznať rozdielnosť dimenzií Vedecká obec a legislatívne inštitúcie síce vytvorili celú sieť odborných a právnych noriem, avšak málokto vie, alebo ho zaujíma, že za našimi hodnotami a normami pri využívaní zvierat je desivá nekonečnosť utrpenia, ktorú podstupuje ročne miliarda zvierat v rôznych oblastiach spoločenskej praxe: vo veľkochovoch, vo výskume, v priemysle. Ako konštatuje M. Bekoff[2] (2009, s. 35),  zatiaľ čo „ľudská populácia explozívne rastie, zvieratá strádajú - celé ekosystémy, druhy, populácie, jedinci. Konečný výsledok je zrejmý: keď sa ľudské záujmy dostávajú do rozporu so zvieracími, zvieratá prehrávajú". Zabúdame však na fakt, že vzhľadom k nášmu dominantnému postaveniu vo svete, keď ako ľudia rozhodujeme za zvieratá, žiadne z nich nevie vyjadriť svoj súhlas - nesúhlas. „Sme to my, kto za nich hovorí" (Bekoff 2009, s.35). Zabúdame tiež na to, aká je miera týrania, aké bolestivé a kruté stratégie používame pri našom civilizačnom pokroku a globálnej spotrebe.

 


[1] Čo musíme dnes urobiť preto, aby sme dosiahli ten výživný, vzájomne sa posilujúci vzťah so zemou ak nechceme riskovať ďalší úpadok nášho pozemského domova? Nad takýmito a ďalšími podobnými otázkami sa zamýšľa americký ekofilosof David Abram v novej knihe Kouzlo smyslu. Vnímaní a jazyk ve více než lidském světe (2013).

[2] BEKOFF, M.: Na zvířatech záleží. Praha: Triton, 2009. 224 s.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?