Príbehy z druhej ruky: „odvrátená strana Košíc“

Autor: Andrea Klimková | 28.7.2014 o 13:32 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  2125x

Zmocnil sa ma v týchto letných dňoch pocit, že Košice – mesto, ktoré milujem, mesto tolerancie a kultúry, mesto troch známych a prestížnych slovenských univerzít, mesto rôznych národností a menšín,  mesto mladých má svoju odvrátenú stranu,  pod ktorú sa podpisuje nevedomosť, ľahostajnosť, odstup. Zmocnil sa ma pocit, že Košice – mesto, ktoré milujem, má problém veľkých rozmerov, ktorí rieši len neveľká komunita zúčastnených a empatických, rovnako dve, či tri organizácie, ktoré nestíhajú, len hasia požiar obrovských rozmerov.  Neviete o čom hovorím, však? Hovorím o vyhodených, opustených, túlavých zvieratách, o zvieratách na ulici, ktorých počet na ulici stúpa. Pochopiť tento problém nie je možné izolovane, neodohráva sa v nejakom kultúrnom a sociálnom vákuu, má svoje štrukturálne pozadie, kontext.

Tento problém sa samozrejme netýka len Košíc, ale žijem tu, potýkam sa s týmto problémom a už pár rokov sa snažím pomáhať. Čísla hovoria za všetko, štatistiky sú alarmujúce. Aj preto si neraz kladiem otázky, prečo tento problém, napriek informovanosti, osvete prekračuje možnosti mesta, prečo sa stupňuje, rastie. Prečo sú útulky preplnené a počty psov ďaleko prekračujú ich kapacitu? Prečo psov na ulici pribúda?  Prečo v okolitých obciach hovoria o probléme s túlavými psami, nazvanom „košické psy“. Ide o zvieratá, ktorých sa majitelia prišli zbaviť, najčastejšie sú to nechcené darčeky. Autá s košickými ŠPZ sa pristavia pri poli, vyhodia psa a odídu preč. Zdá sa, že nemám dostatočné odpovede, ale niečo si predsa len uvedomujem.

V rovine individuálnej to má dva brehy, na jednom je to mravnosť a rozhodnutie konkrétnych ľudí, ich ľahostajnosť, nevedomosť, neschopnosť žiť zodpovedne, ktorí bez ľútosti zviera vyhodia z auta, priviažu v lese, či hodia do kontajnera potom, čo stratili krátkodobý záujem. Na druhom brehu stoja tí, ktorí sa prizerajú, odvrátia oči od susedovho dvora, kde bez vody a búdy trpí priviazané šteňa, alebo tí, ktorým je to úplne jedno. Samozrejme, že je tu úzka komunita ľudí, ktorí svoj voľný čas a schopnosti zasvätia pomoci bezdomovcom v kožúškoch, ktorí si pomôcť nevedia.

V rovine organizačnej to má tiež dve strany mince, na jednej strane je to nedostatočnosť a často aj neochota regionálnych a veterinárnych správ a veterinárov púšťať sa do tohto, zložitého problému komplexne. Na strane druhej je to v mimovládnych organizáciách a združeniach (útulkoch a azyloch) nedostatok finančných a personálnych  zdrojov nielen na „hasenie požiaru“ v zmysle konkrétnej záchrany zvierat, ale na rovnako žiaducu a potrebnú, konzistentnú a  funkčnú osvetu, mediáciu a občiansku advokáciu. V rovine systémovej sú to nekoherentné, nedostatočné zákony, ale aj všeobecne zdieľané normy sociálnej komunity.

Ochrana/záchrana zvierat je u nás považovaná väčšinou za aktivitu niektorých ekologicky zameraných organizácií, alebo ekologicky zameraných ľudí, bez širších spoločenských dopadov. Občas sme náchylní, podľahnúť všeobecne panujúcej domnienke, že „ten, kto zachraňuje“ je alebo nejako postihnutý, alebo mu čosi v živote chýba a nahrádza si to cez takéto aktivity.  Žijeme v dobe, keď je náš vzťah k zvieratám rovnako utilitárny, ako k prírode: slúžia nám ako potrava, ako objekty na výskum, ako „veci“ v zábavnom priemysle, ako hračky pre deti... zabúdame na ich vnútornú hodnotu, ktorá tkvie v tom, že cítia, podobne ako ľudia, cítia bolesť, strach, hlad, zimu, osamelosť. Emocionálne stavy zvierat je možné rozpoznať naozaj ľahko, stačí sa im pozrieť do tváre, do očí, vidieť ich postoj a držanie tela. Je to možné vidieť v tom, ako psi v kotercoch  so zvesenými hlavami držia „tichú stráž“, ako sa odchytený zranený či vyhladovaný  pes schúli v kúte a odvráti hlavu.

Riešiť tento problém je dôležité a mám za to, že to má byť vecou nás všetkých. Zachraňovať nestačí, vydávať obrovské sumy z našich daní na odchyt zvierat v Košiciach a iných mestách a obciach nestačí, moralizovať na sociálnych sieťach nestačí. Potrebujeme prekonať staré sociálne a jazykové stereotypy, preformulovať normy – právne aj morálne a volať k zodpovednosti tých, ktorí sú príčinou problému.

Aj preto dnes ponúkam júlové príbehy z druhej ruky. Krátke, hovoriace za všetko, ktoré sú zlomkom skutočnosti, len zlomkom reality.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?