Príbeh o pustošení Zeme (?)

Autor: Andrea Klimková | 30.7.2014 o 14:40 | Karma článku: 3,50 | Prečítané:  468x

Mám pocit, že diskusie o ekologických a environmentálnych problémoch  v súčasnej dobe pokračujú formou zápasu o verejnú mienku. V polemike dvoch názorových táborov, na strane jednej ekológov, etikov, ekologických aktivistovochrancov prírody a na strane druhej, proti nim stojacim ekoskeptikom sa často využívajú spôsoby ako je znevažovanie osoby, obviňovanie, či skrytá persuázia (presviedčanie). 

Ekoskeptici spochybňujú reálnosť ekologickej krízy a verejnosti je podsúvaný názor, že ide o falošný ekologický alarmizmus (častotakto reagujú  ekonomickí experti, či politici), alebo snahy vyvolať ekologickú paniku. V médiách sa udomácnil aj  výraz ´ekologická loby´.

Občas sa mi naozaj žiada vykríknuť... „Čo to dočerta so Zemou robíme?“ Lenže úcta k Zemi už nestačí. Už nestačí hovoriť o hodnotách prírody. Tak ako nestačí mať lásku k Zemi a rozplývať sa na nad krásou Vysokých Tatier pre lokálny manažment ekosystémov, tak ako nestačí „turistické poznanie“ lesa pre záchranu jeho biodiverity, tak je potreba viac, než len úcta k prírode, rešpekt voči živému a neživému. Verte mi, naozaj viac. Prečo?

Príbeh  o ľudskej emancipácii, pokroku a slobode, o technologických úspechoch sa za posledných dvesto rokov, či chceme, alebo nie, stal zároveň príbehom o pustošení Zeme. Technologicky a informačne transformovaná kultúra napreduje, morálne máme tendenciu ostať tradičnými, tzn. fungujú,  respektíve NE-fungujú tradičné antropocentrické pravidlá.

Tradičné chápanie človeka, ktorý je na vrchole biotickej pyramídy ovplyvňuje naše vnímanie, naše rozhodovanie aj konanie. Ekologickú krízu si bežne racionalizujeme a zámerne intelektualizujeme, čo sú  najbežnejšie obranné mechanizmy podľa environmentálnych psychológov. Racionalizujeme vtedy, ked si vytvárame atraktívne zdôvodnenia nášho konania, napríklad zbytočné nákupy zlacneného tovaru (tovaru v akcii) nikdy v skutočnosti lacnejšími nie sú – z environmentálneho a sociálneho  hľadiska sú veľmi drahé). Intelektualizujeme  tým, že nepripúšťame vlastný podiel na jej spôsobovanie a vytvárame si tak emocionálny odstup: „to nie ja“, vravíme si, ale úplne samozrejme trávime v supermarketoch celé víkendy, vyhadzujeme množstvo potravín a volíme tých, ktorí nám poskytujú ilúziu trvalej udržateľnosti.

Ako individualizovaní aktéri vlastne nepripúšťame, že sme súčasťou Titanicu, ktorý smeruje ku dnu, že ide o „tragédiu spoločného“ – koncept, s ktorým prišiel Garrett Hardin v roku 1986.

Vlastne si ani neuvedomujeme, že konflikty medzi štátmi, etnickými skupinami sú zdrojom napätia a sporov a zápasmi o vodu, energiu, bezpečné životné prostredie pre život. Mnohé oblasti sveta budú už čoskoro suchom a nedostatkom vody generovať milióny migrantov a podobne to bude vďaka zvyšujúcej sa hladine morí. Medzinárodná federácia červeného kríža odhaduje počet environmentálnych utečencov  na viac ako 5000 denne a po Olympiáde v Soči čo Majstrovstvách sveta vo futbale v Brazílii, ich je iste oveľa viac. Ako sa nás to týka? V dôsledky zmien klímy, úbytku biodiverzity, či prístupu k vode bude EÚ a teda aj Slovensko čeliť veľkej medzinárodnej migrácii. Sme pripravení a schopní absorbovať prúdy ľudí, vysporiadať sa multikultúrnosťou, s kapacitnými limitmi...

Zmeny životného prostredia a naša environmentálna zraniteľnosť sú zároveň otázkami, nakoľko sme pripravení splatiť a splácať účet technoevolúcii, trhovým mechanizmom, rýchlo napredujúcej vede (v podobe reprodukčnej modifikácie, reprogenetike, nanotechnológií, kybergizácii...) Za odbornými pojmami sa schováva zaobchádzanie s človekom, zvieraťom nie ako so subjektom s vlastnými prežívaním, ale ako s objektom vedy, manipulácie, pokroku, biznisu, ako s číslom v poradí, inštrumentom.

Sú to úlomky a útržky toho, čo mení príbeh Zeme, príbeh človeka do možno nesúvislého a chaotického, neusporiadaného  monológu v mojej hlave.

Čo nám pomôže? Ako už kedysi dávno predznamenal Josef Vavroušek: „Já jsem záměrne šel tam, kde problémy životního prostředí a lidstva je možné spojovat, zejména v sociální oblasti. To není otázka přírodovědná. Přírodní věda nám poskytuje základní informace o tom jak funguje příroda, technika umožňuje hledat technické řešení, ale klíč k tomu je v sociálních vědách, počínaje filozofii, přes psychologii, sociologii..“ a ja dodávam, aj v aplikovanej etike, ekologickej a environmentálnej etike zvlášť, kam som šla ja.

Predsa mám otázku. Na ktorej strane stojíte? Skúste hľadať odpoveď,  alebo možno ju máte a je pre Vás jasná a zrozumiteľná.

Disponujete teda ekologickým „JA“, tzn. pociťujete prepojenie medzi Ja  a inými ľuďmi, inými formami života a celou planétou, alebo stojíte na strane ekoskeptikov?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?