Malebná dedinka obklopená lesmi medzi Moldavou nad Bodvou a Jasovom vznikla, keď obyvatelia obce začali budovať svoje domy pozdĺž potoka vyvierajúceho z prameňa Sv. Jána. Bolo to ešte v 13. storočí, ale ešte aj dnes - v modernej informačnej dobe a v čase ekologickej krízy - na stránke obce Debraď píšu o boji ľudí s prírodou. Vraj v obci Debraď museli jej obyvatelia stále proti nej bojovať. A zdá sa, že je to pravda pravdúca, verne opísaná. Obyvatelia Debrade akoby naozaj stále bojovali s prírodou a proti prírode. V ich postojoch necítiť to, že sme zemou, zem sme aj my...
Žijeme v dobe, keď vo svete umierajú milióny detí pre nedostatok pitnej doby, žijeme v dobe, keď už vieme, že za pár desiatok rokov budeme mať aj na Slovensku problém s pitnou vodou. V týchto líniách uvažovania je takéto konanie vážnym morálnym momentom. Už nie je nevedomosťou, ľahostajnosťou, či pokrytectvom, ale metaforou povedané - priamo smrteľným hriechom. Zvlášť pre komunitu, ktorá sa nedeľu čo nedeľu stretáva v kostole a neustále hodnotí, kto práve túto nedeľu v kostolných laviciach chýbal, kto má najhonosnejší mramorový pomník na cintoríne a kto koľko venoval na cirkev. Táto dvojitá morálka sa mi prieči a niekedy mám chuť kričať.
Nikoho to nezaujíma, nikto to nechce riešiť, ani starostka. Každý odvracia zrak, veď čo oči nevidia, srdce nebolí. Oveľa dôležitejšie je, že nedávno kandidovala do európskeho parlamentu a že dvakrát do roka organizuje púte na mieste opradenom povesťou o sv. Ladislavovi, koncerty pre mladých a potok, ktorý sa vlieva do Bodvy zapácha, zarastá a všetko živé v ňom pravdepodobne zahynulo.
„Toto nebudeme riešiť“, hovorí suseda, „každý to robí“. Lenže povedzme si na rovinu, je tu aj druhá strana mince. Veľa malých obcí má rovnaký problém, pre nedostatok financií. Pre mnohých je úplne normálne, že ľudia vypúšťajú svoj odpad do potokov a riek a že nie sú peniaze na čističky, kanalizáciu. Povinnosť postaviť čističky vôd podľa nariadenia, prináleží obciam, ktoré majú viac ako 10 000 obyvateľov. Ale zažiť to v skutočnosti, na vlastnej koži je veľmi smutné. Smrdí tu nielen znečistený potok, smrtí tu aj ľahostajnosť ľudí a dvojitá morálka. To ma na tom celom štve. Tvárime sa, akí sme cnostní a v obci, kde je sto domov, si odvoz odpadových vôd objednávajú štyria.
Je tu ešte aj tretia strana mince. Mnohí obyvatelia majú malé žumpy, mnohí trpia núdzou a sú na tom existenčne na hranici chudoby. A tak som pri objednávaní služby na vývoz odpadových a žumpových vôd zisťovala v Moldave n. Bodvou, či sa môžu dvaja obyvatelia z dvoch domov spojiť na jeden odber. Nie nemôžu, aj keď majú „objemovo malú žumpičku“. Jeden výjazd rovná sa presne štyridsaťosem (48) eur. Čo to znamená? Že v podvečer sa v obci spustia kalové čerpadlá a večernou obcou sa šíri zápach a ľahostajnosť.
Takže formulácia čl. 34 Listiny základných práv a slobôd je naozaj formálna a vágna. Znie: „Každý má právo na priaznivé životné prostredie; každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a prírodných zdrojov; nikto nesmie pri výkone svojich práv ohrozovať a poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje, druhové bohatstvo prírody a kultúrne pamiatky nad mieru stanovenú zákonom“.