Pohľadnica z Prašivej, alebo zo zápisníka ochranárky prírody

Autor: Andrea Klimková | 5.1.2015 o 9:09 | (upravené 5.1.2015 o 9:41) Karma článku: 4,88 | Prečítané:  777x

Zobudila som sa do zasneženého Frýdku – Místku na severnej Morave, čo ma ani neprekvapilo, kedže na 4.januára predpovedali aj v susedných Čechách sneženie. Ranné prípravy a odchod z domu na „turistický zraz“ netrvali dlho a už o deviatej hodine sme sa viezli autobusovou linkou do Vyšnej Lhoty, pod kopec Prašivá. Veruže sa nás nazbieralo neúrekom, napočítala som vari šesťdesiat ľudí, ktorí sa v malých skupinkách vydali na výstup. Celý čas nám snežilo, vrcholy smrekov a jedlí sa ukláňali do strán v náporoch vetra, ale deň bol prekrásny.

Čoskoro sme opustili civilizovaný svet a minuli posledné domčeky popri ceste, ktorá si vinula pred nami a strácala sa v diaľke medzi kopcami. Osamelá veľká čerešňa, taká dôstojná aj bez lístia nás pozdravila svojou ľadovou krásou a o niekoľko metrov ďalej ju vystriedal ihličnatý šat moravsko-sliezskych Beskýd. Skupinky usmiatych ľudí sa roztrúsili a rôznou rýchlosťou stúpali k vrcholu. V jednej chvíli som osamela a len vŕzganie snehu pod nohami sprevádzalo moje kroky. Niekde v polovici cesty k vrcholu Prašivá  som zažila takú malú, ale ozajstnú snehovú búrku, keď sa takmer zotmelo a roztancované, husto padajúce snehové vločky v búrlivom vetre vytvárali dych-zatajujúcu atmosféru zimných hôr. 

Hodinku  a pol trvalo naše stúpanie do výšky 750 m nad morom v tomto zimnom čase. O jedenástej hodine som dostúpala ku chate Prašivá a vpadla do krásneho spoločenstva milých a otvorených ľudí. Rozsvietený stromček, čarovné tóny a spev sprevádzaný niekoľkými gitarami a husľami, zaplnené  miestnosti, aj chodby usmievajúcimi sa turistami. Ako povedal môj nový kamarát Luďek, „je krásne vyjsť do hôr a zaspievať si v kruhu priateľov“.

Stretla som zaujímavých ľudí: osemdesiatročnú bielovlasú profesorku telocviku, ktorá si od huslistu zapýtala vianočnú koledu, nie oveľa mladšieho slovensko-poľsko-česky hovoriaceho Kysučana, ktorý mi podrobne opísal svoje pravidelné, aj celkom nedávne výstupy na okolité kopce – výstup silvestrovský, novoročný na Mount Čupero – ako s úsmevom hovoria jednému z kopcov, nazvanému Čupek.  Nemenej ma potešil temperamentný usmiaty muž  s gitarou,  s ktorým sme spoločne pred stromčekom roztlieskali osadentvo chaty s duetom „Tanečnice z Lúčnice“, rovnako ako kamarát Petr, ktorý mi na husliach zanôtoval nielen „Montyho čardáš“, a zopár zamutovských čardášov, ale dali sme aj slovenské „A ja taká dzivočka“, či divokú cigánsku „Nane cocha, nane gad“. Pred chatou sa opekali a grilovali klobásky, ktoré Turistický klub ponúkal za dvadsať korún a okolo táboráka spievala ďalšia skupina balady Jarka Nohavicu. Rodiny s drobcami rôzneho veku, od tých najmenších, ktorých si rodičia niesli na chrbtoch, až po teenegerov, šesťdesiat či sedemdesiatročné milé usmievavé panie, mladí ľudia, ktorí sa netajili svojou láskou k horám a prírode, psíci z rodu ovčiakov, retrívrov, buldočkov, či teriérov rôzneho vzrastu, rôznej farby a veľkosti, tí všetci zanechávali na bielom krásnom dni svoju stopu a posolstvo. Cítila som veľmi dobre, veľmi sviatočne a v duši som mala mier a pokoj.  Komunikovala som s okolitou krajinou, prírodou, s vtákmi na vetvách stromov, rovnako ako s ľuďmi okolo mňa. Komunikovala som s nimi nielen našim ľudským jazykom, ale aj synestéziou zraku a sluchu a prostredníctvom pocitov.

Po troch hodinách sme sa vydali na cestu späť. Vietor sa dvíhal a narážal do našich tiel a zima veru prituhla. Krásny deň mi na chvíľku zakalil zážitok v obci Vyšná Lhota,  kde sa na rozľahlej lúke postávalo  neveľké stádo kráv, býkov, aj teliatok. Na celej ten ohradenej lúke bolo len krmidlo so senom, ale ani jeden jediný prístrešok a kravičky smutne a ticho postávali v skupine,  v búrlivom vetre a stmievajúcom sa dni. Prišlo mi trošku ľúto, tých nemých bytostí, ktoré boli narodené a tak ťažko žili, aby uspokojovali naše ľudské potreby. Premýšľala som nad majiteľom, ktorý iste trávil svoj zimný dlhý večer v teple domova.

Žiada sa mi zvolať, aby sme opustili častejšie betónové bludiská našich miest, hypermarkety a technické výdobytky. Aby sme viac čítali prírodu a viac s ňou komunikovali. Nielen krajina, vietor, snehové vločky a iné fenomény vo vnútri krajiny sú priťahované našimi zmyslami. Ak sme voči svojej percepčnej skúsenosti trošku pozorní, ak vnímame gestá, či postoje iných bytostí, môže sa v nás objaviť zvláštny pocit spriaznenia, empatia aj voči inému druhu a mocné kúzlo či rozmanitá mágia prírodného sveta. Pretože tento svet je naozaj viac, než len ľudský svet.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?