Ten posledný prípad je veľmi smutný, pre morálneho a zodpovedného človeka neprijateľný a nepochopiteľný. Prípad ôsmych, niekoľkotýždňových šteniat veľkého plemena, ktoré jeden z obyvateľov obce Debraď v týchto nedávnych dňoch kruto usmrtil tak, že ich podrezal (podľa slov obyvateľov im odrezal hlavy) a zbavil sa ich na neznámom mieste. Zákon o veterinárnej starostlivosti jasne formuluje v § 22 „Ochrana zvierat“, že „je zakázané usmrtiť zviera, inak, než zákon dovoľuje“. Rovnako ako to, že „obce sú povinné zabezpečiť odchyt túlavých zvierat na území obce.“ (Podotýkam, odchytiť, nie usmrtiť, zabiť!). Už niekoľko rokov so znepokojením sledujem, ako sa v obci Debraď zaobchádza so psami, či zvieratami, ktoré sú nechcené, ktorých sa majitelia potrebujú zbaviť, prípadne, ktoré sa ocitli vyhodené, na území obce. Celá obec o tom vie, v krčme sa o tom hovorí, niektorí aj neveriacky krútia hlavou, ale nikto s tým nič nechce mať.
V tých obciach, kde neznie hlas svedomia, kde starota, či starostka takúto situáciu nechcú riešiť, kde sa nedisponuje súcitom a láskavým zaobchádzaním so živými tvormi, ktoré sú súčasťou života a zaslúžia si prijateľné a ľudské zaobchádzanie, tam dôsledne žiadajme, aby úradoval zákon a strážme jeho dodržiavanie. Ale ako, keď svedkovia nie sú? Veď, kto pôjde svedčiť, proti susedovi, dokonca proti niekomu, kto sa bije do pŕs, sám seba považuje za svätého človeka a morálny vzor a každú nedeľu spieva nahlas v kostole "Otče náš, ktorý si na nebesiach...". Presne tak je to aj v tomto príbehu ôsmych podrezaných šteniat.
Napriek tomu som presvedčená, že je to aj v našich rukách, aj v našich postojoch. Je to dokonca aj v našich hlasoch. Stačí povedať nahlas a otvorene: NIE, NEAKCEPTUJEM. Neodvrátim ľahostajne hlavu a nebudem sa prizerať.
Slovensko stále ešte nemá Zákon na ochranu zvierat. Mali by sme vari opýtať tých, ktorým sme dali mandát, prečo ho už od roku 2011 tretíkrát zmietli zo stola. Platný Zákon o veterinárnej starostlivosti zvieratá takmer nechráni a negarantuje im napĺňanie ani základných životných potrieb , alebo humánne usmrtenie. V jeho dierach sa prepadávajú prípady ako je ten môj dnešný.
A tak nám v takýchto prípadoch ostáva ako nástroj tlak verejnej mienky, neakceptácia krutého konania a osveta. A nádej, že to svojimi postojmi a aktívnym občianstvom zmeníme. Aj preto som sa rozhodla, napísať starostke obce Debraď Otvorený list.
S nádejou hľadím do budúcnosti, že táto iniciatíva neostane bez povšimnutia, že vedenie obce Debraď neostane ľahostajné k praktikám, ktoré sú nemorálne, nehumánne, kruté. Verím, že dá jasne najavo svoj nesúhlas s nimi a učiní kroky pre svoj vývoj správnym smerom. Môžu to byť kroky pre väčšiu informovanosť obyvateľov, pre riešenie túlavých psov, pre osvetu v humánnom a správnom zaobchádzaní so zvieratami, ktoré sú rovnako ako my ľudia, živými bytosťami. Ako sa k tomu postaví duchovný v obci, kde sa dejú takéto veci netusím, ale rozhodla som sa osloviť aj jeho. Je predsa morálnym lídrom komunity.
