Veľká noc je prezentovaná ako posolstvo, hovoriace o tom, že medzi nami jestvujú, žijú a fungujú princípy lásky a hodnoty, ktoré vyznávame ako všeobecne zdieľané, akceptované, ktoré znamenajú starostlivosť o dušu. Gordickým uzlom a kľúčovým momentom týchto sviatkov je aj uznanie, že základná schéma človeka narodenie - smrť sa týka každého z nás, bez výnimky. Preto moment rozhodnutia prijať to, alebo zamietnuť, to znamená "byť za", alebo "byť proti" neobíde nikoho.
Menej presvedčivo ale pôsobia kresťanské hodnoty v našej slovenskej spoločnosti, keď vidíme ako človek na výzvu hodnôt reaguje, ako odpovedá a ako tieto hodnoty realizuje. Spoločnosť, ktorá samú seba nazýva kresťanskou sa síce stretáva v kostoloch počas sviatkov, ale mimo tohto územia je neláskavá v prejavoch k druhému, odmietavá, prejavuje nepriateľstvo, xenofóbiu, žije konzumným životom a ľahostajnosť sa stala jej sprievodným javom. Je akoby otrasená každodennosťou, v ktorej sa nemôžeme vyhnúť morálno-existeniálnemu vzťahu slobody a zodpovednosti.
Hodnoty, ak sú nástrojmi kódovania (a veru sú), sú to kódy minulého, prítomného, aj budúceho. Môžeme ich vnímať aj ako text, ako príbeh, knihu, ako knihu hodnôt. A tak si môžeme povedať, existujú knihy, v ktorých je náš ľudský vzťah akýmsi zákonom, etické kódexy, či písmo sväté.
Potom tu máme knihy, ktorých obsah tvorí zmluva, zmluvný vzťah. A potom tu máme ešte ďalší druh kníh, v ktorých sú (metaforou povedané) spredmetnené inštitúcie, politické či byrokratické texty, ktoré kódujú našu verejnú sféru, nie privátnu. A tak tieto kódy žijú a fungujú a my môžeme na ich základe čítať (rozumej) dekódovať našu spoločnosť. Ak by sme tak urobili, ak by sme ich takto čítali, povieme si, v našom živote je všetko v poriadku, naše kódy sú kódmi kresťanskej lásky, porozumenia, spolupatričnosti, empatie, identifikácie.
Skutočný žitý svet je akýsi iný. Necítite to? Nezakrývajme si oči. Buďme čestní sami k sebe. Do týchto kódov prenikol šum. Šum ataku informácií a pluralitného sveta, šum akcelerácie života a hyperpotrieb, ktoré možno ani potrebami nie sú, šum nakupovania a konzumu, šum bezbrehého a nezodpovedného konzumovania, šum vlastnenia a materiálneho blahobytu, ktorý nám má priniesť šťastie.
Aj zdieľanie sa stalo povrchným a konzumným. A pritom je zdieľanie neuveriteľne dôležité. V istom momente je treba zdieľať. Spojiť s nemocným a zdieľať jeho stav. Spojiť sa planétou a zdieľať jej ekologický status quo. Byť empatický a zdieľať hlad a svetovú chudobu, možno len aktom zodpovednosti, že nebudem vyhadzovať potraviny, že nebudem plytvať vodou, čo by značilo pristupovať inak k zdrojom.
Sme síce na jednej lodi, plavíme sa na jednej arche, ale akoby sme smerovali k ľahostajným, podzemným ľadovým vodám. Akoby vôkol nás plávali vybuchujúce ľadové kryhy.
Veľká noc môže byť pre nás aj miestom pre nové videnie vecí života a ich súvislostí. Napríklad, že na tomto svete nie sme sami, že sme pozemšžťanmi, že princípy nie sú len formálne pravidlá, ktoré donekonečna omieľame, počas slávnostnej Veľkonočnej omše, ale stojí za to ich žiť. Že v našom svete nefungujú len hodnoty statkov (materiálne hodnoty), ale aj hodnoty životné, hodnoty mravné. Jednoducho, že náš svet je hodnotovo vzťahujúci a je na nás, ako budeme tieto hodnoty realizovať.
Ako by povedal Erich Fromm, je dôležité byť, nie mať.